Balzam na dušu? Abstraktné umenie
Pod jej reštaurátorskými rukami znovu ožil prezidentský Grasalkovičov palác v Bratislave, ale aj nespočetné množstvo krásnych kostolíkov na východe Slovenska. Ako jedna z mála Európaniek sa dostala k reštaurovaniu historických diel renesančných či barokových umelcov počas pôsobenia v Barcelone. Popri reštaurovaní, kde sa musí vžiť do cítenia majstrov a vdýchnuť dušu histórii, však vdychuje život aj vlastným obrazom. „Vkladám do nich svoj vnútorný svet, svoje pocity,“ hovorí maliarka, reštaurátorka a keramička Viera Čapková.
Reštaurátorstvo si vyžaduje nielen precíznu prácu, ale aj hlboké poznanie histórie a štýlov daného obdobia či daných majstrov, kde sa vlastná tvorivosť dostáva do úzadia. Vy pritom aj maľujete. Nie je ťažký stret takýchto rôznych svetov?
Práca reštaurátora je skutočne o zachovaní pamiatok našich predkov. Pri reštaurovaní je neprípustné niečo tvoriť, človek musí dodržať techniku a štruktúru materiálov, ktorú v danej dobe starí majstri použili. V prípade maľby vkladám do tvorby môj vnútorný svet, je to moje osobné videnie. Hoci sa v súčasnosti viac venujem maľbe, maľovala som profesionálne aj počas obdobia, kedy som pracovala ako reštaurátorka. Chuť oživiť to krásno z histórie som tak prelínala a dopĺňala s chuťou tvoriť.
Mali ste už v detstve blízko k umeniu?
V podstate áno. Od detstva ma bavilo maľovanie, ale aj tvorivosť. Otec bol veľmi zručný, s ním som si osvojila základy práce s nástrojmi, pri reštaurátorstve nevyhnutné. Mamica bola umelecky nadaná – hrávala v ochotníckom divadle, rada tancovala, spievala. Profesiou bola krajčírka - pri práci veľmi precízna a detailná. V detstve ma viedla k vyšívaniu, háčkovaniu, pleteniu, mala rada kroje, nepriamo mi tak vštepovala cit pre krásu. Zároveň som chodila na Ľudovú školu výtvarného umenia. Takže, áno, bavilo ma umenie, dokonca aj tanec. Moja staršia sestra bola profesionálna tanečnica v SĽUK-u.
Štúdium keramiky bolo teda umocnením tohto smerovania?
Áno, sprevádzalo ma aj v mojom profesionálnom cítení a zameraní. Na umeleckej škole s odborom keramiky som vnikla do sveta štruktúry, tvárnenia, vytvorenia pocitovej vidiny. Mohla som tvoriť pocitové sošky, hoci sme tiež tvorili keramiku vopred zadanú, napríklad modranskú. Štúdium bolo orientované na habánsku keramiku, ktorá bola žiadaná aj za hranicami. Hovoríme o 70-tych rokoch. V podstate aj počas materskej dovolenky som využila voľný čas a začala spolupracovať s ÚĽUV-om, kde som robila bábiky z plátna, a v Slovenskom fonde výtvarného umenia v keramickom odvetví zasa dekoračnú a úžitkovú keramiku.
Vy ste sa však stali aj uznávanou reštaurátorkou. Kedy vás to zlákalo?
V Brne som na Institute Muzeí a Galerií absolvovala štúdium reštaurovania a konzervovania historických pamiatok. Študovali sme pracovné postupy, ako je galvanizácia, ošetrenie pamiatok, torzálne alebo technické vstupy. Boli to vynikajúce skúsenosti, ktoré som následne zužitkovala pri práci v Pamiatkovom úrade - vtedajšie Štátne reštaurátorské ateliéry.
Čo všetko musí dobrý reštaurátor zvládnuť?
Už pred reštaurovaním diela je nevyhnutné konzultovať literatúru a záznamy o dobe, kedy pamiatka vznikla, ako i o diele samom. V celom procese nesiete veľkú zodpovednosť. Ak má ísť o dobre odvedenú prácu, musíte postupovať tak, aby sa dielo nezdevastovalo, ale zachovalo ako historická pamiatka pre ďalšie generácie. Samotné reštaurovanie pozostáva z viacerých procesov. Postupujete od najprašnejšieho procesu podoby diela až po odkrytie jeho podstaty. Niekedy to trvá mesiace. Nejde len o očisťovanie a zahladenie diela, ale treba spevniť aj jeho polychrómiu. Predmet sa dáva do veľkých kadí s roztokom, a takto sa petrifikujú plastiky, ikony narušené červotočom a drevná hmota historickej pamiatky sa spevní na ďalšie roky - nasledujúce generácie. Práve tento prvotný proces je náročný. Človek dýcha aj prach a chémiu. Po mesiacoch lúhovania predmetu v kadiach však prichádza na rad pre mňa krajší postup. Očisťuje sa nános nečistoty a dopĺňa sa chýbajúca časť. Rezbári nutné časti dorezávajú - vytmelia, reštaurátori následne nanášajú polychrómiu – kriedovú zmes. V tomto proces tiež veľa konzultujeme s kunsthistorikmi. Podľa toho, či ide o predmet do priestorov kostola alebo galérie, záleží aj na farbách, aké zvolíte. Musia sa sledovať detaily. Najvzrušujúcejšia časť je pre mňa práve tvorenie a dopĺňanie rôznych častí diela. Farebný pocit s celkového vzhľadu. Človek sa teší, keď docieli pôvodný vzhľad, keď celistvosť diela dýcha históriou.
Boli kúsky, kde bolo treba zapojiť fantáziu a kreovať vizuál, ako to pred rokmi mohlo vyzerať?
Mali sme aj také prípady. Napríklad na východe Slovenska, kde sme reštaurovali množstvo drevených kostolíkov, ktoré patria medzi národné kultúrne pamiatky, bolo mnoho z nich obhorených. Muselo sa hľadať veľa informácií v starých archívnych záznamoch. Obhorenosť sa ošetrila, čiastočne sa dielo vyretušovalo. Keď bola vrchná polychrómia uvoľnená, pamiatky sme upevňovali, takmer pripomínali svojou krehkosťou puzzle.
Čo bolo najťažšie a čo najkrajšie?
Spomeniem jeden príklad. Keď sme reštaurovali priamo na mieste celú architektúru z východoslovenského kostolíka, ktorú bolo treba podchytiť, a všetko bolo veľmi krehké, schátralé. Vtedy je lepšie dielo ponechať v torzálnych častiach a ošetriť jemnou farebnosťou. Bola to ťažká a zodpovedná robota. No zároveň veľmi krásne obdobie. Stretli sme sa s veľkou srdečnosťou obyvateľov. Napríklad v Brežanoch, dedinke, kde dávajú líšky dobrú noc, sú v celom kraji krásne drevené kostolíky. Je to malebná krajinka, vládla tam nielen vznešená, ale zároveň aj domáca atmosféra. Dokonca nám tamojší nosili aj domáce buchty.
Chodíte sa po čase pozerať na miesta, ktoré ste reštaurovali?
Samozrejme. Napríklad v Banskej Štiavnici som sa podieľala na reštaurovaní Kalvárie, ktorá patrí k UNESCO pamiatkam. Veľké drevené vyrezávané reliéfy boli dosť poškodené prírodou aj ľuďmi. Premiestnili ich do ateliérov, keďže sa nedali reštaurovať na mieste a bola to veľmi náročná práca. No vdýchli sme im opäť život, farebné odtiene prinavrátili sviežosť, ktorú vyjadril pôvodný majster. Dokonca sme v Štiavnici reštaurovali maľované trámy s ľudovou tematikou. Vždy dobre padne sa pozrieť aj po čase, ako sa nám pamiatky podarilo zachovať. Nielen na východnom Slovensku. Ale aj v Balogu, Veľkých Levároch, v Brezne, Lukove, Šmigrovci, Brežanoch a ďalších. Samozrejme, aj v Bratislave. V 90. rokoch som sa podieľala na reštaurovaní interiéru Prezidentského paláca, bolo to pred nástupom vtedajšieho prezidenta Michala Kováča. Objekt Grasalkovičovho paláca nám prinieslo veľa náročnej i krásnej práce. Palác sa reštauroval od úplného základu. Interiér bol veľmi zachovaný, pracovali sme na zlátení a štukatérskej a drevenej výzdobe, kazetovej dlažbe, drevenom schodišti. Osobne som sa podieľala predovšetkým na štukatérskych nástenných maľbách.
Pozeráte sa kritickým okom aj na ostatné pamiatky?
Áno, je to profesionálna deformácia. Ešte veľa pamiatok by si zaslúžilo zreštaurovať. Mojim snom je napríklad podieľať sa na reštaurovaní Rusovského kaštieľa. Je smutné, v akom stave sa nachádza.
Ako jedna z mála Sloveniek a Európaniek ste dostali možnosť podieľať sa aj na reštaurovaní diel medzinárodných majstrov v srdci Katalánska - Barcelone. Ako ste sa k tomu dostali?
Do Španielska sme išli v 90. rokoch ako rodina. Manžel bol hudobníkom a dostal tam angažmán. Taktiež som si hľadala možnosti uplatnenia. Už vtedy som obdivovala diela autorov ako sú Dalí či Velázquez, ale nedúfala som, že sa dostanem aj k reštaurovaniu skvostov, ktoré si Španieli tak vážia a znamenajú pre nich veľa. V Národnom Múzeu Katalánskeho Umenia – MNAC, ktoré sa pýši najväčšou zbierkou románskeho umenia v Európe, som absolvovala skúšky. Bolo nás tam asi 12 z rôznych krajín, vybrali aj mňa. Postupne som reštaurovala románske diela z 15. storočia, ale napríklad aj tablo s vyrezávanými postavami svätcov z 13. storočia. Išlo o torzálnu retuš, farby hrali jemne na polychrómii. Bola to veľká výzva, keďže išlo o delikátnu lupienkovitú polychrómiu, nános maľby. Niečo z nej muselo ísť preč, niečo zostať. V takýchto prípadoch sa v prvej fáze robí sondáž, kde chemici skúmajú, či boli aj premaľby. Dielo sa skúma pod mikroskopom aj RTG žiarením, či do neho niekto nezasahoval. Tento študijný pobyt, ktorý mi reštaurátorský ateliér múzea predlžil na pracovný, ma nekonečne obohatil a skúsenosti v inej krajine sa preniesli nielen do mojej tvorby, ale aj do snahy priniesť kúsok umenia tejto krajiny na Slovensko. Takto sme s manželom v 90. rokoch zorganizovali prvú výstavu Dalího diel na Slovensku a v Čechách, jej návštevnosť bola vo všetkých mestách rekordná. Ako anekdotu zo Španielska a ich zmyslu pre kreativitu uvediem známy prípad veriacej z obce Borja, ktorá „dotvorila“ cennú nástennú maľbu podľa svojich predstáv.
Majú španielski reštaurátori iný prístup, ako slovenskí?
Každý sme sami sebou, máme svoje videnie, prístup, techniku, vlastný recept a čarovné elixíry získané časom. Každý spôsob reštaurovania je, samozrejme, odlišný vo vybavení, a v možnostiach ateliéru. Španieli napríklad pracujú na retuši s pigmentmi, u nás to nerobíme. Je to stará technika. Prášok sa tvoril z prírodných materiálov a ako zmes so želatínou sa nanášal na polychrómiu predmetu, tabla alebo sošky. My sme zvyknutí pracovať s akvarelom alebo s olejovými farbami. V každom prípade to bola úžasná skúsenosť. Barcelona mi prirástla k srdcu. Je to skvost. Tamojší zmysel umelcov pre surrealizmus je úžasný. Samozrejme, aj jej okolie a iné španielske mestá. Možno niekde tam a vtedy ma nepriamo okolnosti a zážitky formovali aj vo vlastnej tvorbe.
Mali ste vo vlastnej maliarskej tvorbe v začiatkoch aj nejaký vzor?
Vždy ma nadchýnali predovšetkým starší majstri, ktorí s ľahkosťou naniesli na plátno čokoľvek - Rembrandt, Rubens, Tiziano, Monet, Manet, ale aj predstavitelia iných tendencií ako Miró. Jednoducho v ich dielach vidíte, čo oko majstra dokáže zachytiť. Začínala som s realizmom. Baví ma hrať sa s farbami. Nerobím však len hladkú tvorbu, povrch má skôr 3D rozmer. A balzam na dušu? Pre mňa abstraktné umenie a figurálne maľby.
Máte aj svoj „najmilší“ obraz?
Áno. Dokonca dva. Z doby realizmu je to Vzplanutie. Je to obraz o dvoch zaľúbencoch v tráve. A druhým mojim naj, ktorý mám tiež dodnes, je olejomaľba Unavená. Oba pochádzajú z roku 1999. Boli motivované mojim vnútorným pocitom, túžbou, predstavivosťou. Čo mi chýbalo, to sa prenieslo cez nehu, lásku, túžbu. Všetko to lietalo vo vzduchu a dostalo sa to do týchto obrazov.
Čo všetko teda vaše obrazy ukrývajú?
Ako každý maliar, aj ja do diel dávam svoje videnie, svoj vnútorný svet. Niekedy obraz namaľujem do mesiaca, no niektoré rozpracujem a vraciam sa k nim neskôr. Pre každého umelca je tematický vstup nemenný, ale spätne, s odstupom času ho vidíme inak a vtedy môže nastať jeho opätovné vylepšovanie. Pocitovo sa napríklad prikláňam do realistickej tvorby, kde je čas inak zadelený a človek sa viac sústredí. Keď tvorím abstraktné témy, pocit je iný a ruka si môže dovoliť zájsť ďalej. Farby však preferujem tie, ktoré lahodia oku. Z môjho pohľadu by mali navodzovať pocit ľahkosti, príjemnosti. Môžu byť aj zemité, ale nie surové a depresívne.
A pokiaľ ide o rukopis?
Môj svojský prejav je napríklad používanie plátkov zlata, ktoré pokladám do priestoru, kde sa snažím vytvoriť pocit žiary, dvoch ľudí v láske, žiarivú lúku kvetov, prípadne chcem dosiahnuť lesk, hravé tóny.
Vystavujete na mnohých miestach v zahraničí. Máte tajné sny, kde by ste chceli mať vernisáž?
Mám. Ako každého umelca, aj pre mňa je snom vystavovať v Londýne či v New Yorku, kde veľmi preferujú moderné umenie. Ale rada by som vystavovala viac v Nemecku a možno netradičným snom je Belgicko.
