Würth náradie sa oplatí
Maďarský umelec Antal Sprok, narodený v roku 1955 v Nagymágocs, búra tradičné predstavy o tom, čo je komoda, stolička alebo stôl a svojimi myšlienkami sa pohybuje medzi nábytkom a sochami.
Ako umelec ste inšpirujúci človek. Môžeme predpokladať, že korene tohto pochádzajú z vášho detstva?
Môže byť, pretože som mal krásne detstvo. Moji rodičia boli chudobní, ale dali mi bezpodmienečnú lásku a dôveru a vyrastal som vo veľkej slobode. Náš nájomný byt bol desať metrov od plota hradu a ja som trávil veľa času v zámockom parku medzi starými stromami a sochami. Jedna staršia dáma mi tam dávala raz týždenne hodiny kreslenia. Takisto ma veľmi pozitívne ovplyvnil jeden františkán. Urobil s nami výstavu, kde som vytvoril koláž na veľkej lepenke. Páter Felicián bol veľmi prísny, ale povedal jednu vetu: „Nasleduj túto cestu“. Táto veta bola pre mňa taká dôležitá, že som ju do dnešného dňa nezabudol.
Študovali ste spracovanie dreva na drevárskej technickej škole. Ako došlo k tomu, že ste potom skončili ako umelec?
V mojom prvom zamestnaní v továrni na nábytok boli moje možnosti veľmi obmedzené, a tak rástlo vo mne rozhodnutie zriadiť si v garáži vlastnú dielňu. Tu som potom vyrábal malý nábytok podľa vlastného návrhu. Veci bežali dobre a ja som dostával zákazky. Spolu s jedným priateľom som čoskoro začal vyrábať aj kuchyne a kompletné zariadenia. Nakoniec som začal vo svojom voľnom čase zhotovovať malé rezby. Moja prvá socha – čoskoro si našla kupca - bola vystavená v pavilóne „Avantgarda“ na výstave nábytku v Kolíne, na ktorej som sa zúčastnil v roku 1998 ako prvý Maďar.
Ako a s akou technológiou vznikajú vaše plastiky poprípade nábytok?
Často som sa púšťal s odvahou do práce s neznalosťou techník. V priebehu rokov som si ujasnil, že tie najlepšie techniky pre mňa sú lepenie a laminácia. Základný materiál je polotovar, ktorý sa s presnosťou na desatinu milimetra do hladka vybrúsi. Lepenie je veľmi dôležitou súčasťou. Medzi dvoma vrstvami nesmie byť žiadna medzera: za prvé z estetických dôvodov a za druhé lepidlo len vtedy správne lepí, keď je povrch celkom hladký.
Potom bolo teda lepidlo vašim prvým kontaktom s Würthom?
Prvýkrát som sa stretol s firmou Würth na odbornej výstave pre drevársky priemysel. Keď som začal s výrobou nábytkových plastík, uvedomil som si, že kvalita lepidla je tak isto dôležitá ako kvalita dreveného materiálu. Skúšal som pokusy, pri ktorých som elementy zlepil a neskôr po 40 minútach rozbil. V prípade, ak sa diely zlomili tam, kde boli zlepené, nebolo lepidlo obzvlášť kvalitné. Ak sa však drevo rozštiepilo, išlo o dobrú kvalitu. Môžem potvrdiť, že s lepidlom Würth som našiel ideál. Aj čo sa výbavy týka, nikdy som neľutoval, že som si náradie a stroje kúpil vo Würthe. Poskytovali mi dobré služby vyše desať rokov. A to je to, o čo ide pri profesionálnych nástrojoch. V priebehu mnohých rokov som sa naučil, že sa oplatí používať také náradie.
Ako sa vaše diela dostali do zbierky Würth a čo to pre vás znamená byť jej súčasťou?
S pomocou spoločnosti Würth bola vydaná obrázková kniha s mojimi doteraz zverejnenými najvýznamnejšími dielami. Táto kniha sa dostala do rúk Reinholda Würtha, ktorý ma čoskoro pozval na riadenie výstavy mojich diel do múzea Würth v Künselsau. Keď potom sám túto výstavu navštívil, spolu so svojou manželkou si tak obľúbili nábytkové plastiky, že si okamžite kúpili sedem exemplárov a ďalšie si objednali. V súčasnosti je v zbierke Würth 17 exemplárov a je to pre mňa veľká česť.